Marian Faktor - expert KDH na zdravotníctvo

V médiách

Len zanietenosť a odbornosť v medicíne nestačia...

6.10.2015 | „... potrebujeme sa zbaviť nefungujúcich a nezmyselne nastavených pravidiel. V našom zdravotníctve nemáme víziu, sústavne sa menia pravidlá, pacient je zmätený a lekár pomaly tiež. Jednoducho sa už nedá viac čakať a zatvárať oči nad aktuálnymi problémami nášho zdravotníctva. A ide v našom systéme ešte vôbec o pacienta?“ kladie otázku Marian Faktor, lekár, ktorý pozná prax priamo v nemocnici, no aj na manažérskom poste.

6.10.2015    Slovenka    str. 78

BEATA VRZGULOVÁ


Pochádzate z Kysúc, z veľkej rodiny. Ako si spomínate na detstvo?

Sme veľká rodina, z piatich bratov som ten najmladší - možno som mal byť tou vytúženou dcérou. (úsmev) Aj moji rodičia pochádzali z viacerých detí, takže keď sa dnes rodina stretne, často je nás dvadsať, aj tridsať a sú to naozaj čarovné stretnutia. Na detstvo si spomínam rád, drobné šarvátky medzi bratmi síce boli, bez toho by to nešlo ,no ako rodina sme boli vždy súdržní a ťahali za jeden povraz. To, že to mama s nami vôbec nemala ľahké, si uvedomujem najmä teraz, keď aj ja vychovávam dvoch synov, ktorí sú práve v tom nevyspytateľnom veku -majú 16 a 13 rokov.

Dnes sa však také to mnohodetné rodiny akosi vytrácajú. Aký je na to váš názor?

Často zaznieva argument o finančnej náročnosti, no nestotožňujem sa celkom s týmto názorom. Keď si spomeniem na svoje detstvo, rodičia nemali - takpovediac - výnimočný ekonomický status. Otec bol montér a mama upratovačka, takže bohvieako nezarábali. Ale nemôžem povedať, že by nám niečo chýbalo a určite by som nemenil za nič... Dobre fungujúca rodina je viac ako blahobyt.

Rozhodli ste sa študovať medicínu. Tomuto povolaniu sa z rodiny dovtedy nik nevenoval. Čo vás lákalo na tomto ťažkom a zodpovednom poslaní?

Áno, máte pravdu, lekárske korene v našej rodine neboli. Ani ja som nepatril k tým deťom, ktoré behali s fonendoskopom. Na strednej škole ma skôr lákala matematika. No postupne doma dozrelo rozhodnutie, že mať v takej rozvetvenej rodine lekára by bolo dobré. Dnes som s týmto, v tom čase skôr pragmatickým rozhodnutím veľmi spokojný a v medicíne som sa našiel.

Už ako študent ste sa zamerali na gynekológiu. Čo vás lákalo na tejto oblasti medicíny?

Počas štúdia medici nie sú vždy vyhranení, no v mojom prípade ma gynekológia „chytila“ takmer od začiatku. Emócia zrodu nového života, príchod človiečika na svet - to je predsa neopísateľný, hlboký zážitok pre celú rodinu. A kto by nechcel mať prácu plnú takýchto krásnych udalostí? Predstavy zo štúdia sa mi splnili a stal som sa gynekológom v Čadci.

Návrat do rodného kraja však u študentov, ktorí spoznali život v hlavnom meste, nebýva pravidlom. Od začiatku ste vedeli, že sa vrátite na Kysuce?

O „nenávrate“ domov som neuvažoval -mám tam rodinu, blízkych, Kysuce milujem, takže v tejto otázke som mal jasno. Navyše, ponuka na gynekologicko-pôrodnícke oddelenie bola mojím snom. Žiaľ, netrval dlho, lebo po ročnom pôsobení na tomto oddelení som musel z neho odísť.

Čo sa stalo?

Nerád na to spomínam, lebo si dodnes myslím, že situácia sa dala riešiť aj inak. Jednoducho som sa nechcel zúčastňovať na - z môjho pohľadu - sporných zákrokoch, ktoré lekári na ženskom oddelení vykonávajú. Dohoda, ktorú sme uzavreli pri mojom nástupe do nemocnice, však po zmene vedenia zrazu prestala platiť. Preto som sa s gynekológiou musel po roku rozlúčiť a moja cesta viedla na traumatologické oddelenie. Dnes však na tých vyše dvanásť rokov na tomto oddelení nedám dopustiť. Azda každý lekár hovorí práve o tej svojej špecializácii ako o tej „naj“ apre mňa je práve traumatológia výnimočná. V tom, že často príde zdravý človek, ktorému sa v sekunde - následkom zranenia, nehody či nešťastia - doslova obráti život naruby. Často ide o veľkú tragédiu pre pacienta a jeho blízkych, ktorej riešenie som mal odrazu v rukách. Lekár, aby vrátil pacienta „do pôvodného stavu“, musí urobiť rýchle, náročné a zodpovedné rozhodnutie. Cez deň, v noci alebo nadránom. A teraz, s odstupom času, si uvedomujem ešte viac, ako veľmi mi táto časť medicíny chýba.

Práca lekára, to nie je len liečenie tela, často veľmi bolí duša. Ako ste vnímali svoju úlohu ako psychológa, ktorým ste nevyhnutne museli pri takýchto prípadoch byť?

Som presvedčený, že každý lekár má v sebe empatiu - či už vo vzťahu k pacientovi, alebo jeho príbuzným - tlmočiť zdravotný stav, dať nádej, vysvetliť riziká, odpovedať na otázky, či to dobre dopadne, kedy budem zdravý a pod., nie je vôbec jednoduché. Na druhej strane priznávam, že my lekári máme iné videnie zdravotného problému ako pacienti a ich blízki. Často si v tom chvate neuvedomujeme, aké je dôležité nájsť si čas nielen na medicínu, ale aj na to, v pokoji si sadnúť a porozprávať sa s pacientom alebo jeho rodinou. Vo vzťahu pacient - lekár má byť vzájomná dôvera, rešpekt a úcta. Vtedy medicína prestáva byť len prácou a stáva sa poslaním. Moje skúsenosti v tomto smere sú jednoznačné: s pacientmi a ich blízkymi treba veľa hovoriť. Pretože z dvoch pacientov, z ktorých jeden rezignuje a druhý dôveruje svojmu lekárovi a zabojuje, sa takmer vždy lepšie uzdravuje ten druhý.

Po takmer dvadsiatich rokoch -ak zarátame aj štúdium - „v lekárskom teréne“ ste sa rozhodli zameniť aktívne lekárstvo za prácu v kancelárii, takpovediac -s papiermi. Prečo?

Na jednej strane je tu práca, ktorú máte nadovšetko radi, venujete sa jej poctivo a dlho, študujete najnovšie trendy, pacientovi dávate všetko, dosahujete dobré výsledky. Po čase však zistíte, že aj keď urobíte maximum, ste len súčasťou systému, ktorý má trhliny, nefunguje, mení sa bez účasti odborníkov, sú problémy s organizáciou práce, financovaním, nemocnica nemá na základné výdavky... Vtedy sa vo mne objavila istá frustrácia, nespokojnosť - už som nechcel byť len automatické koliesko v systéme. Samozrejme, kritizovať a ponosovať sa je tou jednoduchšou fázou, ktorou si asi prechádzajú všetci. Vo mne však postupne dozrelo rozhodnutie, že chcem aj niečo zmeniť. Toto rozhodnutie bolo podporené aj oslovením zvonka, aby som sa zasadil o zmeny z postu riaditeľa zdravotnej poisťovne. A začal som sa pozerať na zdravotný systém z pohľadu toho, kto to financuje.

Je iný pohľad lekára a iný riaditeľa poisťovne?

Určite áno. A iný bude aj pohľad pacienta, zdravotnej sestry, politika.

Kto má teda pravdu?

Takto nestojí otázka. Každý má v systéme svoj význam a zodpovednosť. Viem, že to bude znieť sentimentálne, ale mali by sa navzájom viac rešpektovať a vážiť si prácu jeden druhého. Tým, ktorí to nedokážu, by som doprial praktickú skúsenosť: manažérovi poisťovne, aby sa na nejaký čas postavil k pacientovi, na operačnú sálu alebo do služby. A lekárovi zasa dal na starosť kompletné financovanie s tým, že bude zodpovedný  za výsledok. Možno by to pomohlo aj niektorým politikom. Viem, že to nie je možné, ale pomohlo by to. Aby konečne začali všetci ťahať za jeden povraz a v záujme pacienta.

Všetci však chceme rýchle, kvalitné a zmysluplné riešenia. Čo s tým?

V prvom rade by sme sa mali zhodnúť na tom, ako bude vyzerať naše zdravotníctvo o 3,5 či 10 rokov, a čo to prinesie pacientovi. A potom postupne robiť potrebné opatrenia. Výsledok sa nedá zabezpečiť z večera do rána. Stačí sa pozrieť okolo nás. Tie krajiny, ktoré sú ďaleko pred nami, nastavovali svoj systém viac rokov. Podstatné je získať širokú podporu, aby sa zmenou vládnucej garnitúry zasa všetko nezrušilo, neznegovalo a nezačínalo odznova. Stále zmeny typu: jedna poisťovňa - viac poisťovní, bezplatné zdravotníctvo vs. realita s poplatkami, zadlžovanie a opakované oddlžovanie nemocníc a podobne - to naozaj nikomu nepomáha. Naopak, vytvára zbytočné konflikty a napätie. A tu je namieste otázka: nezabúdame pritom na pacienta? Nemali by sme sa aspoň v jeho záujme dohodnúť na základných veciach, aby nemusel chodiť od dverí k dverám a prosiť o trochu pozornosti?

Nie ste prílišný optimista? Dá sa na Slovensku na niečom seriózne dohodnúť?

Určite áno, aj keď nehovorím o zhode všetkých a na všetkom. To by bolo naivné. Ale väčšinovú zhodu na  principiálnych veciach hľadať treba, inak sa nepohneme z miesta. V prvom rade by sme sa mali zhodnúť na tom, ako bude vyzerať naše zdravotníctvo o 3, 5 či 10 rokov, a čo to prinesie pacientovi. A potom postupne robiť potrebné opatrenia. Výsledok sa nedá zabezpečiť z večera do rána.


Spracovávam ... Spracovávam ...