Marian Faktor - expert KDH na zdravotníctvo

V médiách

Ak jasne povieme, na čo má pacient nárok, vyriešime veľa problémov v zdravotníctve

2.9.2015 | Hovorí sa, že ideálne zdravotníctvo má byť kvalitné, dostupné a zadarmo. V realite však platí, že ak sú splnené ktorékoľvek dve podmienky, tak neplatí tretia. Ak je kvalitné a zadarmo, tak nie je dostupné. Ak je dostupné a zadarmo, tak nie je kvalitné. A napokon, ak je kvalitné a dostupné, tak nie je zadarmo. Aké je a aké by malo byť naše zdravotníctvo? Odpovedá Marian Faktor.

Ako je na tom dnes slovenské zdravotníctvo?

Ak by sme ho porovnávali k ideálnemu stavu? Určite máme veľa čo zlepšovať, to vieme všetci z vlastných skúseností. Meranie a hodnotenie kvality zdravotnej starostlivosti je v plienkach a hodnotíme ju subjektívne. Dostupnosť je skôr o tom, kto si čo vybaví, alebo má „známeho“. A či je zadarmo? Všetci vieme aká je realita. Síce sme zakázali poplatky, ale skutočnosť je iná, ľudia aj naďalej u lekára platia. Jedným slovom chaos a neistota.

Ako tieto problémy vnímajú pacienti, čo ich v zdravotníctve najviac trápi?

Ľudia bežne samozrejme nevnímajú všetky odborné súvislosti. A ani nemajú prečo. Jednoducho chcú, aby dostali kvalitnú zdravotnú starostlivosť vtedy, keď ju potrebujú. Z informácií, ktoré mám a otázok, ktoré sa ku mne dostávajú ľudí najviac trápia platby u lekárov, nízke štandardy v nemocniciach - chýbajúce hygienické potreby, ktoré si pacienti musia nosiť z domu, zastarané vybavenie nemocníc - ale, žiaľ, často aj nedostatok pozornosti a rešpektu. V čase, keď je človek chorý, a teda oveľa citlivejší a zraniteľnejší je porozumenie, prístup a prejav dobrej vôle často to najdôležitejšie.

V médiách vidno prípady, keď sa ľudia nevedia domôcť operácie. Je zdravotná starostlivosť skutočne dostupná každému?

To je otázka nároku. Štát musí zrozumiteľne zadefinovať na aké zdravotné služby, kedy a kde máme nárok. Podľa prieskumu agentúry Focus zo začiatku tohto roka až 70% ľudí vôbec nevie na čo majú u lekára či v nemocnici nárok. Predstavte si takúto definíciu nároku. Nárok na vyšetrenie počítačovou tomografiou do 3 týždňov, zahájenie biologickej liečby do 2 týždňov od diagnózy, maximálna vzdialenosť na rehabilitáciu 45 min. a pod. Po príklady netreba chodiť ďaleko, stačí sa pozrieť do Čiech, kde tento systém funguje.

Myslíte, že ak sa podarí definovať nárok pacienta, problémy v zdravotníctve sa tým vyriešia?

Určite nie zo dňa na deň. Ale dnes môžete čakať na vyšetrenie alebo operáciu týždeň, dva mesiace ale aj viac. Takže ste v neistote. Radšej zaplatíte, pretože ide o vaše zdravie, zdravie vášho rodiča, či dieťaťa. Podľa štatistického úradu slovenskí pacienti zaplatia ročne v ambulanciách a nemocniciach priamo na poplatkoch približne 180 mil. eur. Iná situácia je, ak štát jasne zadefinuje vecnú, časovú a geografickú dostupnosť. Pacient má istotu. Vie, na čo má nárok zo svojho zdravotného poistenia a čoho sa môže domáhať.

Ako sa bude nárok pacienta vymáhať?

Jednoducho. Predstavme si, že súčasťou novo definovaného nároku bude napríklad artroskopická operácia kolena najneskôr do 8 týždňov. Ak bude pacient čakať dlhšie, môže absolvovať liečbu u nezmluvného poskytovateľa alebo v zahraničí a poisťovne to budú musieť preplatiť, aby zabezpečili svojim poistencom zákonom definovaný nárok. Ak nie, nebudú môcť tvoriť zisk. Poisťovne budú nútené dohodnúť sa s lekármi tak, aby pacienti dostávali to, čo štát zadefinuje v nároku.

Spomínali ste poplatky. Je, alebo nie je zdravotníctvo zadarmo?

Verejnosti sa podsúva predstava, že zdravotná starostlivosť je zadarmo. Pritom zdravotná starostlivosť na Slovensku stojí ročne viac ako 4 miliardy eur. Okrem toho, že platíme odvody a dane, každý z nás bol v situácii, keď platil v ambulancii, nemocnici alebo lekárni. Taká je realita. Ak niekto tvrdí, že v zdravotníctve je všetko zadarmo, tak zavádza. Takéto tvrdenia sú populistické a skôr či neskôr vedú k rôznym konfliktom.

Akým konfliktom?

V reálnom živote sa tento rozpor prejavuje ako nespokojnosť lekára s platbami, limitmi. Pacient sa stretáva s vymyslenými poplatkami, čakaním na zákroky, preobjednávaním a preháňaním od dverí k dverám. Tento konflikt sa dá riešiť jasnou a zrozumiteľnou definíciou NÁROKU. Čiže - aké zdravotné služby a za akých podmienok sú plne hradené z nášho zdravotného poistenia. Je to zároveň jediný spôsob, ako sa dá garantovať bezplatná alternatíva zdravotnej starostlivosti pre každého.

Ale tento rok štát predsa poplatky zakázal...

Ak si spomínate, tak už v roku 2006 štát zakázal poplatky, tzv. „Zajacové 20-korunáčky“. Napriek tomu, tento rok, štát opäť musel zakazovať poplatky. A už dnes vieme, že sa vyberajú naďalej. Nechcem byť zlým prorokom ale obávam sa, že o pár mesiacov sa diskusia o poplatkoch vráti. V zdravotníctve totiž všetko so všetkým súvisí. Preto ani problém poplatkov a doplatkov nevyriešime, pokiaľ nebudeme mať jasno v tom, načo majú pacienti nárok zo svojho zdravotného poistenia. Zákaz poplatkov môže spôsobiť jedine to, že sa ich vyberanie presunie do šedej zóny zdravotníctva. Tam ich nebudeme schopní kontrolovať ani regulovať. A hlavne, nebudeme mať možnosť ochrániť pred nimi sociálne slabšie skupiny ľudí.

A ako teda ochrániť pacientov pred poplatkami?

Mnohé ochorenia majú viacero spôsobov liečby a diagnostiky. Často závisia od pridružených ochorení a veku. Dôležité je, aby v každej situácii mal každý jeden pacient v rámci svojho nároku definovanú minimálne jednu diagnostickú a liečebnú alternatívu, ktorá mu bude zaručená bez akýchkoľvek doplatkov. A to v rovnakej kvalite, primeranom časovom limite a v rámci svojho regiónu.

Ďalším dôležitým krokom je zaviesť ochranné limity pre sociálne slabšie a znevýhodnené skupiny obyvateľov. Nad rámec stanoveného limitu by mali byť týmto pacientom všetky prípadné výdavky na zdravotnú starostlivosť refundované. Ide o to, aby všetci mohli čerpať plnohodnotné zdravotnícke služby na úrovni 21. storočia.

V treťom kroku by každý, kto bude chcieť a môcť, mal mať možnosť, zaplatiť si oficiálne za služby nad rámec zákonom stanoveného nároku. Súkromné zdroje – poplatky alebo doplatky sú pritom bežné v každom zdravotnom systéme. V neposlednom rade prinášajú do zdravotníctva ďalšie zdroje, ktoré sa dajú využiť na zlepšenie služieb pre všetkých občanov. Dôležité je, aby boli legálne, regulované a kontrolované.

Ako vidíte ako lekár zdravotný stav Slovákov?

Odpoviem vetou, ktorá odznela pri prezentácii analýzy problémov zdravotníctva, ktorú robil think-tank INEKO. A to, že „kým rakúski dôchodcovia sú klientmi cestovných kancelárii, slovenskí dôchodcovia sú klientmi farmaceutických firiem, lekární a nemocníc.“ Niežeby to nebol známy fakt, ale je to šokujúco presná formulácia. Dôvodom však často nie je len finančná situácia, ale aj zlý zdravotný stav Slovákov.

Čo to znamená v praxi?

Analýza napríklad preukázala, že Slováci žijú najmenej rokov zdravého života spomedzi 28 krajín Európskej únie, po 65 roku života zostáva Slovákom v priemere iba 3,3 roky života v zdraví. Na porovnanie, napríklad v Poľsku a Česku sa seniori dožívajú v zdraví ďalších 8 rokov a v takých krajinách ako Nórsko či Švédsko je to až okolo 15 rokov zdravého života. Na Slovensku máme napríklad aj vysokú úmrtnosť na ochorenia srdca a ciev napriek tomu, že výdavky na liečbu týchto ochorení rastú najrýchlejšie. Dá sa teda povedať, že veľa liečime, ale málo vyliečime. Za týmito štatistikami však netreba vidieť iba čísla, ale najmä ľudské príbehy a každodenné komplikácie ľudí spájajúce sa s chronickými chorobami.

Platí aj v tomto prípade, že za všetkým treba hľadať peniaze?

Platí to do tej miery, že každé euro, ktoré sa minie zbytočne potom chýba inde. V zdravotníctve to môže znamenať zbytočné trápenie a ľudské utrpenie. Neefektívne systémy sú preto neetické. Zoberme si napríklad fakt, že za posledných 10 rokov sa objem peňazí v slovenskom zdravotníctve zdvojnásobil. Áno počujete správne, zdvojnásobil. Pacienti to ale v takomto rozsahu vôbec nepocítili. Jednoducho niečo robíme zle, ale určite to nie je len o peniazoch.

Kde je teda problém?

Dnes zdravotníctvo čelí úplne iným výzvam, ako to bolo v minulosti. Žijeme dlhšie a mnohé ochorenia, ktorých sme sa v minulosti obávali, dnes už vieme liečiť. Začali nás však trápiť iné, najmä chronické ochorenia, ako napríklad vysoký krvný tlak, cukrovka alebo astma. A tie si vyžadujú úplne iný prístup k liečbe. To sú fakty, s ktorými sa naše zdravotníctvo musí vyrovnať a hľadať spôsoby, ako zabezpečiť kvalitnú zdravotnú starostlivosť pre všetkých. A to aj za podmienky, že liečba chronických ochorení je finančne oveľa náročnejšia než pri bežných ochoreniach. Musíme počítať s tým, že ak chceme kvalitnú starostlivosť aj pre dnešných 40 či 50-tnikov, bude to stáť viac.

Čím sú chronické ochorenia také špecifické?

Problém chronických ochorení je, že ich nevieme úplne vyliečiť. Sú dlhodobé, stávajú sa súčasťou nášho života a do určitej miery sa im prispôsobujeme. Našim cieľom je udržať ich pod kontrolou, aby pacientovi, čo najmenej komplikovali život. To vyžaduje naučiť pacienta ako žiť so svojou chorobou, ako predchádzať komplikáciám. Chronické ochorenia a starnutie populácie sú výzvou, s ktorou sa viac alebo menej úspešne boria zdravotné systémy na celom svete. Ich liečba totiž tvorí až 70% nákladov na zdravotnú starostlivosť.

Aké je teda riešenie tejto situácie?

Je potrebné splniť dve základné podmienky. Jedna sa týka zdravotníkov a druhá samotného pacienta. Odborníci, ktorí sa starajú o pacienta musia byť ako jeden tím, úzko spolupracovať pri liečbe, aby pacient nechodil ako „stránka“ od dverí k dverám. Ich odmeňovanie by malo byť naviazané aj na výsledky liečby, kvalitu zdravotnej starostlivosti a spokojnosť pacienta. Len tak dosiahneme, aby bol pacient v centre pozornosti. Ak je pacient dobre a správne liečený, zároveň spokojný, lekár a sestrička má dostať viac peňazí. Preto treba nájsť odbornú zhodu ako merať kvalitu, čo nebude ľahké.

A pacient?

Čo sa týka pacienta, potrebujeme ho vtiahnuť do hry. Motivovať ho k spoluzodpovednosti za vlastné zdravie a k dodržiavaniu liečebného režimu. A za to ho aj odmeniť. Odmenou môže byť nižšia sadzba poistného, refundácia poplatkov, prípadne zľava v lekárni alebo kúpeľoch. Bez aktívnej účasti pacienta sa chronické ochorenia zvládnuť nedajú.

Takto to funguje v zahraničí?

Presne tak. Aspoň v krajinách, ktorých zdravotný systém je vysoko hodnotený. Ponúkajú zdravotné služby, ktoré sú šité na mieru konkrétnemu pacientovi. Na Slovensku máme výhodu, že sa môžeme učiť z ich 20 až 30 ročných skúseností. A zároveň môžeme sledovať trendy. Tým je napríklad vyhľadávanie ešte zdravých ale rizikových jednotlivcov. Tých, ktorým hrozí prepuknutie choroby a aj tam sústreďovať pozornosť.

Myslíte tým na životosprávu?

Áno aj. Správne stravovanie, životný štýl a dostatok pohybu majú obrovský vplyv na zdravie. Veľké rezervy máme ale aj v prístupe ľudí k prevencii. V dnešnej uponáhľanej dobe si málokto nájde čas na preventívnu prehliadku, zdravie berie ako samozrejmosť. Pritom naše zdravotníctvo aj teraz ponúka rozsiahle možnosti prevencie rôznych ochorení, ktoré sú plne hradené zdravotnou poisťovňou. Slováci ale preventívne prehliadky navštevujú v minimálnej miere a k lekárovi obyčajne prichádzajú, keď už ochorenie prepukne.

Prečo sa doteraz nepodarilo spraviť potrebné zmeny?

Na Slovensku chýba široká zhoda na základnom smerovaní zdravotníctva. Preto slovenské zdravotníctvo za posledné roky prešlo mnohými nekoncepčnými zmenami, ktoré nepriniesli očakávaný výsledok. Neprospeli pacientom, neprospeli lekárom, nemocniciam, ani systému ako celku. Naopak, často boli príčinou neprehľadnosti, netransparentnosti, preháňania pacientov a plytvania zdrojov. Preto prešľapujeme na mieste. A to má za následok zníženie kvality zdravotnej starostlivosti a nedostatok finančných prostriedkov, ktorý potom priťahuje ďalšie zbytočné konflikty a napätie. Treba sa však pozrieť pravde do očí a uvedomiť si, že ak neurobíme niektoré zásadné kroky, naši pacienti budú zbytočne čakať na zlepšenie služieb v zdravotníctve.


Spracovávam ... Spracovávam ...